Stojíme pred obnaženými faktami, ktoré nanešťastie dávajú za pravdu odsudzovaným vizionárom, ktoré pália naše sny a viery v stroskotanú ilúziu pochabého amerického sna, ktoré na nás výstražne miera stoporeným ukazovákom - chichtajúc sa a držiac za bruchá plné rokov, mesiacov, dní a minút. Už dávno nám odbíjajú. Nie sú to konšpiračné výplody paranoikov, ale drsná tvár reality, ktorú by sme radšej nevideli. Pýtam sa, ak nie v nás, tak potom kde sa ukrýva všetka sila zvrátiť ich šialený plán? Pýtam sa, nebudeme sa, totálne bezmocní, oklamaní, modliaci sa a čakajúci na posledný deň, prizerať rozpadu tohto sveta a prosiť o vrátenie šance na vzburu? Musíme byť radikálnejší (nie násilnejší!) skôr, než bude definitívne neskoro.
Nemáme dôvod porovnávať situáciu, opakovať frázy minulých pseudorevolúcií vedených v ústrety pseudodemokracii a moci tých istých hercov. Porovnávame súčasnosť s minulosťou a stávame sa konfliktom : pretože tak, ako naše túžby a potreby, tak aj pohľady a hodnotenia na epochy sú vysoko subjektívne a každá z nich môže predstavovať rozličnú mieru pozitívneho a negatívneho, opäť v individuálnom hodnotení. Večne zapadáme do lavíc a krčiem, aby sme namiesto reálnej diskusie o našej aktuálnej pozícii začali preklínať dnešky či vyzdvihovať prvky bývalých zriadení a jednoduchostí života či naopak (závisiac najmä od nášho veku a postavenia). Nikdy však neprídeme do stavu konsenzu : niekto obdivuje pokojný život jednoduchého roľníka pod diktátom cirkvi; druhý možnosť listovať v knihách dotykom v najnovších nepotrebných iPadoch pod diktátom technológií. Slovo diktát opakujem zámerne, pretože sa naskytá potreba vstrebať jednu z právd - a to, že nech píšeme akékoľvek štvorciferné číslo na okraje stránok - ešte nikdy v histórii sme pojem diktátu neboli schopní prekročiť.
***
Ani mýty o roku 2012 nie sú náhodné. Je to účelná predpríprava na všetko, čo nás potenciálne čaká a neminie : aké náhle porušovanie ľudských práv, obmedzovanie slobody, tajné konferencie, nastupujúca cenzúra internetu a to všetko je iba obnažený vrcholček ľadovca, ktorý to už pod tlakom verejnosti nevydržal. Celé ľudstvo však s tým ráta. Síce v hypotetickej a abstraktnej rovine, ale predsa. 2012 je biznis, 2012 je sprostá fraška, je to záložka v medzníkoch tyranov. 2012 je najmä plán. Dohoda, smrteľné vyprázdnenie ľudskosti až na samotné dno beznádeje - no pre pár (dovolím si hrdo povedať) nešťastlivcov aj otvorením dverí do neobmedzených totalitárskych aktivít, živiacich ich pažravé ego bez milosti k čomukoľvek inteligentnejšiemu a lepšiemu ako sú oni sami.
A my
sa iba pomaly zbavujeme nánosov karpín, iba zriedka si utkávame mapy súvislostí, a hľadáme alternatívne zdroje informácií, sťažka si uvedomujeme, v akých fekáliách vlastného bytia a existencie tápame - odkrývajúc vyleštený a nádherný obal čohosi odporného a hnusného. Stačí sa jediný deň bezmocne prizerať napĺňaniu toho najhoršieho, čomu mohli ľudské mozgové bunky naletieť.
A my
si stále v pohodlí domovov, kancelárií, problémov, emhádečiek, novín, káuz, hviezd, slabomyseľností a zdržiavaného uvoľnenia a radosti kvasíme svoje pohodlné prdele, tváriace sa, že niekto to opäť vyrieši za ne. Sme chodiacou narkózou očakávajúcou súcit. Smejeme sa ako cvoci, ako utečenci z psychiatrickej liečebne dlhodobo nepoučiteľných; smejeme sa vlastnému nešťastiu a skapínajúcej spoločnosti. Ešte stále sme sa dostatočne nezobudili, ešte stále nie sme stopercentne bdelí a necítime ťažké olovené gule na našich členkoch, ešte stále sme neprenikli do samotného jadra lží a nefunkčnosti vecí. Ignorancia a odporné úmysly tých parazitov hore = strach a nevedomosť všetkých pod nimi. Všetko to, čo sa dialo a deje odhaľujeme po minimách, súvislosti vnímame iba lokálne, päste dvíhame pre vzrušenie a počúvame zo zvedavosti. Prinúťme sa každý deň vidieť realitu a učiníme najdôležitejší krok k trvalej zmene.
***
Vravíme, že niečo sa pohlo : lenže to je opäť, iba začiatok, iba predprah toho, čo musí nasledovať globálne. Nejde o konkrétne čísla, dôkazy a kauzy : všetko je totiž iba nálepkou megalomanských nehorázností páchaných na obyvateľstve našej či iných krajín. Z kvázi vyriešenia káuz môžeme mať na jedine hrejivý pocit na srdci, ale v skutočnosti nezvrátime nič, absolútne nič. Tu už nejde o protesty pár tisícok ľudí, pretože tých pri hrozbe skutočnej zmeny potlačí represívny mechanizmus moci. Tu ide o niečo viac : o nezaprenie našej ľudskej dôstojnosti a slobody, ktoré sme dávno vymenili za svet, aký sa nám dnes hnusí. A tá sa týka všetkých : bez ohľadu na vek, pohlavie, rasu, zamestnanie, status či situáciu. Všetci sme si rovní. Všetci môžeme byť jednotou. Nepotrebujeme vodcov, nepotrebujeme opakovanie starej dvadsaťgeneračnej chyby. Potrebujeme jedine výdrž, odhodlanie a revolúciu nášho ducha.
Čo ma zaujalo