Takto pred rokom sme stáli na nemenovanej, ľuďmi preplnenej ulici v našom hlavnom meste. Ja a on. Bozkávali sme sa. Činili lásku. Nič viac, nič menej. Pohľad ako pre Boha, tak pre prostitútku. A potom ste Vy, (ne)milá pani, prešli okolo. Z Vášho pohľadu som veľa nestihla vyčítať a úprimne, ani nechcela. Za to moje uši Vašu pohoršenú reakciu zaznamenali do bodky presne. „Fuj, že sa nehanbíte!..." poznamenali ste, zhnusene  pokrútili hlavou, pomyselne ukrižovali všetkých zamilovaných a postavili o čosi ďalej. Bola som rada, že nepočujem ako v duchu nahlas vytáčate stopäťdesiatdeviatku. Zvyčajne si takéto poznámky nevšímam, ignorujem,  prehliadnem. Ale teraz ste ma Vy, (ne)milá pani, definitívne uistili o tom, že dnes je všetko naopak.

Kúsok od Vás, sa totiž dialo násilie (prinajmenšom dehonestovanie Vášho ženského ega, narušenie Vašej morálnej aury). Dve ženy (zrejme obyvateľky ulice) na sebe pľuli, bili sa a urážali ako na filmovej ukážke z pakistanskej ženskej väznice. A čo Vy na to? Stáli ste tam ako urazený páv s našuchorenými vlasmi tváriac sa, že ste vzduch a nič nevidíte, nepočujete, neexistujete. Prečo ste teda iniciatívne neprišli k nim zopakovať nedávno vyslovenú vetu a prenikavým pohľadom im na čelo vygravírovať lekciu o slušnom správaní na verejnosti? Pýtam sa, prečo násilie tolerujete (respektíve ignorujete) a lásku odsudzujete? Prečo, ak zastávate dodržiavanie morálky (či skôr novodobej forme nihilizmu), Vám bitka v priamom prenose neprivádza infarktový stav tak, ako prosté bozky? Naozaj žijeme v tak dobou skazenej a pomätenej spoločnosti? Alebo ste sa len báli vyjadriť svoj názor na druhom fronte, aby ste sama neschytali? No tak, odhoďte tú  falošnú masku, nikto Vám ju aj tak neverí. Vy ste nikdy, (ne)milá pani, nechodili po parkoch ruka v ruke s milovanou osobou, nenežnili sa na lavičkách, nesúložili, keď bola príležitosť? Alebo Vás ani teraz nikto neľúbi, Vaše vzťahy stroskotali a tak si svoje frustrované závistlivé ego skrývate za znalosti etiky a slušného správania? Alebo ste nebodaj zarytou fanúšičkou ženského boxu? Nezdá sa Vám Váš postoj obrátený naruby? (Ne)milá pani, asi Vás nechápem, tak ako celú túto spoločnosť.

Dnes nám hovoríte, akú konáme nehoráznosť, keď žijeme láskou a zajtra budete pred správami hromžiť, prečo tamten zabil tú, henten zbil toho. Čudujete sa, že tu prekvitá násilie nad láskou? Nečudujte, veď mu dávate najlepšie možné podmienky pre rast, aj Vy, pani "ja nič, ja muzikant". Zalievate ho ignoranciou, hnojíte ľahostajnosťou a toleranciou, zatiaľ čo lásku z tohto sveta kynožíte jedovatým pohľadom ako nebezpečnú burinu. Onedlho budú zamilované páry ohrozeným druhom na pokraji vyhynutia a bitky, krádeže i znásilnenia sa budú rozpínať ako brečtany až pohltia celú túto planétu aj s Vami, (ne)milá pani. Naozaj sa pýtam, zdá sa Vám, že chodíme po rukách a hovoríme odzadu? Že násiliu treba tlieskať a lásku kopať do kúta? Hranice únosnosti sa vraj posúvajú, no očividne len v násilí (viď reklamy, billboardy, filmy). (Ne)milá pani, zamyslite sa. Ja sa už totiž nedivím, prečo všetko je tak, ako je, teda naopak a bude len horšie, aj vďaka Vám. Myslíte si čo chcete, ale práve Vám, (ne)milá pani, zo srdca želám veľa lásky. Potrebujete ju.