Všetci chceme niečo iné. Sme si však rovní. Sme rovnako klamaní, podvádzaní, zbavovaní vlastnej slobody a dôstojnosti, sme dezinformovaní a zneužití. Je čas napľuť parazitom do ksichtu. Je čas spojiť sa pre jediný cieľ. Je čas povedať rázne nie tomuto systému. pokračovanie článku
Nezastávam žiadnu politickú stranu, nereprezentujem žiadnu príživnícku organizáciu, nie som ani ďalším balíkom lží pre naivných. Som iba duša, ktorá má všetkého po krk. Som len zrkadlo. Zrkadlo spoločenskej nevedomosti. pokračovanie článku
Alebo myšlienka neznámeho českého autora, ktorá my rezonuje v mysli už pomerne dlho, najmä keď čítam blogy, správy a diskusie a nestačím chápať pokračujúcemu chaosu v ľudských vnútrach. Chodiace percentá nadávajú na vládu a politikov, ktorú si (ako to bežne býva, sami zvolili) a zostali prekvapení, že predvolebné drísty z ich nenažraných úst sa akosi nestihli naplniť a pred dverami sú ďalšie voľby. Vlastne na tom, či tretina občanov zahlasuje, alebo nie, ani nezáleží, pretože stádo slepých zostane navždy vedené skorumpovanými oblekmi, ktoré sa tvária ako ľudia. A potom je tu opozícia, toť jedinci, ktorí sa začínajú mobilizovať na internetových diskusiách, hlásajúc slobodu a globálny prevrat v ústrety obrazom z kultovej Vendetty, ako keby sa malo ďalšou z x revolúcií niečo zmeniť. Nikto však nepoukázal na základnú chybu, ktorej sa dopúšťame a tá tkvie v nás samotných. pokračovanie článku
Prší. Hnusný (pre mňa krásny) daždivý sychravý deň rozmáča predtuchy všetkých zamilovaných. Vrátane mňa. Zborovo sedíme pri posledných prejavoch syndrómov doby a z čistej nudy sa prehrabávame v partnerových fotkách, emailoch a naša zdesenosť naberá na obrátkach. Hľa, na jednej z nich je on, môj on a škerí sa na nej s ňou, nech je to ktokoľvek, proste s inou osobou než som ja, jeho vyvolená. Stúpa mi tlak. Netuším prečo. Ovláda ma prebudený démon hnevu, nedokážem sa na to pozerať, nedokážem to pochopiť, žiada sa mi kričať a márne sa snažím zmodravenými pästičkami dobúchať na dvere s nápisom svedomie. pokračovanie článku
Ľudské bytosti - toť bytosti večne nespokojné. So sebou samými, s dobou, s pomermi, s platmi, s vládou, so systémom, s počasím, s celučičkým svetom. Keď oblohu zdobia oblaky plné sĺz a vládne všeobecne londýnske počasie, prosíme o spaľujúce lúče slnka a teploty minimálne rozdrvujúce teplomer. No keď sa nám konečne vytúžené teplé dni odzrkadlia na spotených tričkách, nadávame a bedákame, kedy sa už konečne ochladí. Syndróm doby? Možno. Aj vo mne sa občas ozve hlasný výkrik nespokojnosti a vyzýva všetky telesné bunky do boja so zaťatou päsťou proti neexistujúcemu nepriateľovi. Ale dnes sa akosi nemá k činu. Mlčí. Dnes nemá náladu obviňovať pád železnej opony za chladnejšie zimy, horúcejšie letá či globálne otepľovanie a už vôbec nemá síl zhadzovať všetku vinu na svet, ktorý je v tom nevinne. Stačí si uvedomiť, že za tú večne otravnú a dobiedzajúcu nespokojnosť si môže plnohodnotne každý sám. pokračovanie článku
Vraví sa, že každé po prvýkrát je vraj (naj)lepšie po druhýkrát. Je jedno ako veľmi a či vôbec sympatizujete s Britániou, či na ňu nedáte dopustiť alebo sa večne smejete na vtipoch adresovaných britskej chladnej a konzervatívnej spoločnosti. Je jedno či Londýn vnímate iba ako pouličnú zmesku prisťahovalcov zo všetkých chudobnejších kútov sveta s vidinou lepšieho zárobku, alebo ako svetovú metropolu obchodov, zábavy so značnou dávkou originality a neomysliteľnou históriou. Londýn buď milujete, buď nenávidíte, alebo sa skrývate v neutrálnom postoji. Nezáleží na tom, či patríte do prvej, druhej alebo tretej skupiny, vždy existuje rovnaké množstvo dôvodov, prečo ho navštíviť. pokračovanie článku
Východ slnka jemne hladil Soninu uplakanú tvár. Nespala. Už ďalšiu noc. Nedokázala nemyslieť. Vedela, že aj napriek radám v ženských časopisoch, ktoré možno dokázali vyriešiť neexistujúce dilemy v srdciach tínedžeriek, chaos v jej vnútri by nedokázal vyriešiť ani špecializovaný tím psychológov spoza veľkej mláky. pokračovanie článku
Nákupné megacentrá alebo chrámy konzumu sa pomaly stali novodobou mekkou ľudstva obývajúceho nielen veľkomestá. Potajme sa vkradli nielen do našich peňaženiek, ktoré zanechali o poznanie tenšie, ale aj do našich strašne nudných životov a stali sa súčasťou nášho noblesného životného štýlu, ktorý nám podvedome diktuje doba, čiže my. Ide im o všetkých socializáciechtivých, ktorí sa radi poukazujú, predvedú, nakupujú a zabavia tráviac hodiny vo vyblýskaných premodernizovaných chlievoch ľudskej pohodlnosti neesteticky zaplňujúcich posledné nezastavané plochy. Ďalšou cieľovou skupinou centier sú ľudia konzumujúci a teda nakupujúci spotrebný tovar v množstvách, ktoré by im závideli aj obyvatelia robiaci si zásoby pred treťou svetovou a blížiacim sa dlhodobým pobytom v bunkri. Ľudia sa chtiac či nechtiac chytia do zradných psychologických sietí obchodných reťazcov, z ktorých už niet úniku bez mastného úlovku, s poloprázdnym nákupným košíkom. pokračovanie článku
S úctou ich pozorujem. Na svete je nekonečné množstvo úchvatných pohľadov, ale za tento, sršiaci prirodzenosťou a návalmi úprimnej radosti a lásky by som niekedy dala čokoľvek. Otec a jeho syn. Nenechajúc sa rušiť, vychutnávajú si vzájomnú prítomnosť a nezbedne šantia vo vode. Učia sa jeden od druhého, rovnocenne ako dve ľudské duše závislé jedna od druhej. Vlny detského smiechu a pozitívnej energie doliehajú až ku mne. Mám chuť sa znova dotknúť spomienok a vykričať do sveta, ako veľmi sú otcovia pre ich deti prepotrební. pokračovanie článku
Naše veľhory už dávno nie sú navštevované tak ako kedysi. Veď aj cez Veľkonočné sviatky boli poloprázdne. Alebo pre optimistickejší začiatok článku, poloplné. Ako chcete. Tí zhýčkanejší (alebo snáď rozumnejší?) volia za destináciu relaxu a dovolenky Alpy, najčastejšie tie v Rakúsku alebo jednodňovú turistiku u nás. Každopádne, nečudujem sa. Zdá sa, že úmerne s miznutím tatranského lesa (čo nás zjavne vôbec netrápi a správame sa k tomu nanajvýš ľahostajne) klesá v Tatrách rok čo rok aj entuziazmus prevádzkovateľov ubytovacích zariadení a kvalita služieb. pokračovanie článku
Nie som veru človek, ktorý ma potrebu reagovať na všetko a vždy. A už vôbec nie na to, čo za zmienku nestojí. S postojom flegmatika mávnem rukou nad vecami, ktoré iných dokážu vytočiť do nepríčetnosti. Ani teraz nie som vytočená. Nehnevám sa na túto spoločnosť a jej vzorky, veď keby nie jej, nepíšem teraz tento článok. Uznávam, že sa detskými krôčikmi istým spôsobom snaží zdokonaľovať, na druhej strane do mňa však neustále hádže otázniky pochybností, či som cestou vo vesmíre nevystúpila na nesprávnej planéte. pokračovanie článku
Nedá mi na chvíľu sa nepozastaviť nad tým, aký sme my uhundraný národ. Neprišlo to z ničoho nič, je to už dlhotrvajúca realita, ktorá mi deň čo deň píli uši, pretože ľudia sa všade navôkol len sťažujú, nadávajú, ale keď príde na lámanie chleba, strčia hlavu do piesku a poslušne sa vrátia späť do stáda. pokračovanie článku
Cestovať ráno do hlavného prímestským spojom nie je veru med lízať, to určite všetci z blízkeho okolia vedia, pretože sa minimálne trištvrte hodinu terigajú autobusmi červenej farby so sivými nápismi v dlhých farebných hadoch z množstva áut rýchlosťou asi desať kilometrov za hodinu. Ono by to bolo aj otázkou zvyku a v mojom prípade úspešne spracovanou, vyriešenou a ignorovanou. Spánkom, hudbou v ušiach, knihou, písaním, čímkoľvek. Keby poniektorí vážení spoluobčania niekedy neboli takí neuvedomelí a nepozorní k svojmu zdraviu či zdraviu iných. pokračovanie článku
Dážď klope na dvere do mojej duše, keď pomedzi drobné kvapky kľučkujem v návale myšlienok. Nevnímam svet okolo, nedá mi neotvoriť, spievam si v duchu úryvky skladieb, ktoré som nepočula v rádiu. Idem svojou cestou a zo spleti myšlienok sa rodia úvahy, ktoré si nie a nie nájsť svoju cestu na papier. To schválne. Pevný rýchly krok prezrádza všetky pocity, rastúci vnútorný pokoj, dávku sebavedomia a radosť z chôdze. Kvapky očiam zakrývajú výhľad a ja chápem, že svet nikdy nie je čierny ani biely. Sledujem ľudí, periférne vnímam ako si obratne hľadajú únik zo sveta nevedno kam. Do svojho cieľa, tak ako ja? pokračovanie článku
O pre a proti sociálnych sietí sa myslím v poslednej dobe píše až-až, nemá preto zmysel vnucovať vám tento či onen pohľad na jeden z ďalších trendov tejto doby. Aj ja používam niekoľko z nich a koniec koncov, nevzhliadam na to, čo o nebezpečenstve hlásajú v zaujatých dezinformujúcich správach, rovnako ako ani na reči deciek nadržaných z vymýšľania ďalších a ďalších statusov ... Mám na to svoj názor, tak ako každý z nás a tiež som si kedysi prešla touto závislosťou, zatiaľ čo dnes si na ikonku facebooku kliknem sporadicky alebo inak povedané, keď sa na net dostanem. Som zástanca technológií, ktoré sú užitočné, vďaka ktorým môžem tu a teraz zdieľať tento článok. Tých, vďaka ktorým môžem byť v kontakte s niekým vtedy, ak to inak ako cez písanie nejde. Nájdu sa aj takí, ktorí sú v kontakte cez net s niekým práve vtedy, ak to ide aj inak. A preto možno krátky príbeh zo života. Možno sa vám bude zdať blízky, možno si vravíte, že sa vám v okolí deje to isté. Možno niečo, čo som viac než čakala a chcela odignorovať s tým, že dnes je to vlastne asi tak bežné, ako žiť umelý život s umelými vzťahmi v umelej spoločnosti a nič neriešiť. pokračovanie článku
Pozorujem ju. Oblohu a na nej prostý západ slnka. Stále iná, no predsa vždy rovnako krásna. Do duše mi vlieva pokoj s neopakovateľnou prímesou radosti, pokory a vesmírnej lásky. Všetci chceme tak veľa, za všetkým utekáme ako zmyslov zbavení . Občas sa nám podarí zastaviť, nadýchnuť sa, ožiť a pochopíme, že stačí len zdvihnúť pohľad k nebesám. Nech máme akékoľvek problémy, sme tu len preto, aby sme mohli byť tichými pozorovateľmi tejto nádhery, ktorá nám ukáže hodnoty aj všetko to, čo si najviac vážiť. Seba. Život. Banality. Vnemy. Prázdnotu zaplnenú utrpením. Srdce zjazvené i naplnené láskou. Myseľ zasvätenú poznaniu. Všetko. V tejto dobe nič úchvatnejšie a cennejšie ako toto prírodné divadlo kdekoľvek na svete dostať nemôžeme. A paradoxne zadarmo. pokračovanie článku
Už-už som sa nazdávala, že to filmový priemysel s telenovelami nadobro vzdal, a kde tu sa nejaká objavila, ukájala len dôchodkyne hladné po intrigách a umelých emočných výlevoch v predpoludňajších vysielacích hodinách. Šeherezáda si však získala pozornosť všetkých vekových vrstiev našej slepej spoločnosti. Dokonca aj mama ju pozerá. A to sa kedysi zaprisahala, že si žiadnu telenovelu nikdy nepozrie. pokračovanie článku
Prečítala som množstvo kníh a a snažila sa zobrať si z nich to najpodstatnejšie. Všetky myšlienky, úvahy a rady sa pevne zahniezdili v mojej mozgovej kôre. Recepty ako správne zvládať rozchody, úmrtia blízkych, výpovede z práce a iné tragédie života, návod na to, ako sa prehrýzať sladkohorkým pokrmom dní, ktorý nám pripraví sám šéfkuchár život. pokračovanie článku
Cez priesvitný záves ju po tvári hladili jemné lúče jarného Slnka. Tieto rána milovala. No dnešné bolo predsa iné. Zaspala niečo pred štvrtou ráno. Opäť sa s ním. A teraz ležala v jeho objatí mysliac na neexistujúcu budúcnosť a vychutnávajúc si okamih ich fyzickej blízkosti. Prítomnosť muža proste potrebovala. Bol pre ňu stelesnením slasti a ochrany a On to dokonale spĺňal. Potajme si splietala siete vyznaní lásky, ktorá v nej vzplanula prednedávnom. Chcela mu to pošepkať kým spal, no ona sa naňho len usmievala a hladila jeho líce pohľadom. pokračovanie článku
Občas si naozaj nie som istá, či som bláznom v tejto spoločnosti ja, alebo spoločnosť. Či len akosi neviem pochopiť nastupujúce trendy dnešnej doby, alebo niečo naozaj nie je v poriadku. Či som si v sebe vytvorila archaické pseudohodnoty a na svet sa pozerám z nesprávneho uhla. Nedávna reportáž o neexistujúcej a dokonalej kráse, teda o súťaži missiek ma totiž prinútila zamyslieť sa nad tým, kam sú až ľudské egá schopné zájsť hľadajúc dokonalú krásu. pokračovanie článku
V poslednej dobe ma ľudská časť spolubývajúcich na tejto planéte začala už nadmerne otravovať svojim neustálym duševným poklesom. Človek by čakal, že tak ako všetky pokrokové výmysly tohto moderného sveta, napredovať bude aj duchovná stránka, podvedome poháňaná strachom zo zániku ľudskosti a lásky na Zemi. Namiesto toho však úmerne so vzrastom vyspelosti matérie, duchovno klesá. Na neosobnosť, neúprimnosť, povrchnosť a podozrievavé, priam röntgenové pohľady spoluobčanov či rodiny som si už zvykla. Na odmietavé postoje a ich neochotu rásť, takisto. A tak som sa potichu a nepozorovane odvážila na analýzu ich „neomylných“ postojov. pokračovanie článku
Čo prvé vás upúta keď prekročíte tabuľku s nápisom nášho hlavného mesta? Nie, nie je to hrad, mosty či iné pamiatky. Dokonca ani obchodno-nákupné centrá a administratívne budovy množiace sa na mikroskopických kúskoch pôdy. Pútajú náš pohľad už z diaľky. Sú to billboardy, množstvo billboardov, ktoré vás budú mestom sprevádzať všade. Úplne všade. pokračovanie článku
Hovorí sa, že slepý nie je ten, kto nevidí, ale ten, kto vidieť nechce. A platí to vo všetkom a najmä v dnešnom uponáhľanom svete. pokračovanie článku
Raz sa ma moja známa opýtala: - Pozeráš Modré z neba? Ja nie, podľa mňa je to až moc smutné a uplakané. Uplakané? v prvej chvíli ma napadlo, že dievča asi nerado vidí aj smutné stránky života a má to šťastie žiť bezstarostný život. No potom ma zarazila ďalšia vec, to, aká bola jej reakcia na plač, emóciu, jeden zo základných ľudských prejavov. Nechápala som jej postoj, je snáď niečo zlé na tom, ak si niekto verejne poplače, od žiaľu či od šťastia? Bola som prekvapená, no odpoveď smerovala k slovíčku áno. pokračovanie článku
Ako písali moje myšlienky ... bez obmedzení, hraníc, tak ako to má byť. O deťoch, rodinách a živote ... pokračovanie článku
Pod slovenskými Vianocami by si cudzinec určite predstavoval množstvo tradícií spojenými s najkrajšími sviatkami v roku. Vypytoval by sa, ako vyzerá náš štedrý deň, aké máme zvyky. No aby som mu predstavila pravého ducha slovenských Vianoc, spomenula by som falošné úsmevy, vystresovaných ľudí a žiariace reklamy. pokračovanie článku
Okamih spojil, rozdelil a odletel. Svet sa zastavil, len čo vycítili prítomnosť jeden druhého. Na svojich vlastných hodinách lásky stlačili tlačidlo „STOP" a ich svet skamenel. Skamenel, no neochladol, práve naopak. Len sa zastavil tak, ako mu prikázali, tak, aby sa zo všetkých síl snažil zabrániť tejto chvíli, aby skončila. Bolo jedno, aké bolo práve počasie. Hmla, vietor, dážď. Vo svojich vnútrach mali to najjasnejšie svetlo. Až na pár jemných obláčikov, pripominajúcich ovečky, na ktorých sa vznášali ich srdcia. pokračovanie článku
Ľudia. Obyčajní ľudia. Ľudia 21. storočia.
Sledujem ich bezduché telá rýchlo pohybujúce sa vo vetre. Akoby ho ani necítili, nevnímali. Jediné čo robia je, že sa ponáhľajú, nevedno kam. pokračovanie článku
Život je krásny keď ho človek žije podľa seba,nedovolí iným hovoriť mu čo je pre neho správne. Neakceptuje iba to, čo mu diktuje spoločnosť, zatiaľ čo svoje túžby a názory v dusí v hĺbke. Nie je spútaný pravidlami a strachom, ale naopak, je čistou podstatou. Chcem žiť podľa svojich pocitov, biť sa o svoje šťastie, užívať si každý okamih a nepýtať sa prečo. Nič neľutovať. Mať to, čo mi zato stojí...A na konci si povedať, že som žila, nielen prežívala, že som využila každú šancu, schytala každú možnú facku, ktorá ma naučila rásť a bola tým, čím som a svoju podstatu naveky nosila v srdci...
Nekráčam s davom.
Život je krásny. Len ho občas nevieme či zabúdame žiť.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
